STÍNIDLA / JULITA WÓJCZIK

http://meetfactory.clients.schneedorfer.cz/data/fileBank/78b142ee-0dd4-46a1-8864-a0540f6cc38f.jpg

KOSTKA - GALERIE MEETFACTORY / CUBE - GALLERY MEETFACTORY  Výstava / exhibition: 23.6. – 10.7.2010   Julita Wójcik  Stínidla / Lamp shades   kurátor / curator: Dušan Zahoranský   Julita Wójcik je ďalšou rezidentkou MeetFactory. Patrí k výraznej mladej poľskej generácii autorov a autoriek (napríklad: Katerzyna Kozyra, Arthur Zmiejevski, Oskar Dawicki..), ktorý kriticky reflektujú sociálne fóbie a predsudky.  Vo svojich starších prácach premiešava štandartné domáce aktivity s výtvarnými performanciami. Každodenné úkony, ktoré konzervatívna spoločnosť automaticky priraďuje napríklad ženám, sama prehráva do poetických a provokatívnych epizód. (Čistenie zemiakov v galérii Zacheta 2001, Zametanie po pracovníčkach v textilke 2003). Jej intervencie spočívajú vo vychyľovaní sa zo všednosti. Posun do iného kontextu je vtipný napríklad: u projektu funkčných vtáčích búdok v tvare známych poľských múzeí a galérií. U projektu If you see something, say something 2007  nechala Julita megafónom vyhlasovať doporučenia, ako sa správať na verejnom priestore bezpečne, uprostred prázdnej severskej krajiny. V akcii „LOOP“ 2010 pravidelný morský trajekt, po dohode s lodivodom, spravil k pobaveniu znudených cestujúcich uprostred prázdneho mora nezmyselnú slučku a pokračoval v ceste. V prostredí západoeurópskej civilizácie, kedy je celý verejný priestor podriadený účelu, chýba medzera pre poetično, nonsense a oslobodzujúcu hru. Julita vo svojich akciách, podobne ako francúzsky Pierre Huyghe, vracia poetickú udalosť tam, kde ju podvedome potrebujeme, do verejného priestoru.   Druhá línia Julitiných prác odkazuje k modelom architektúry (Osiedle XXX-lecia PRL' / The XXX-lecia PRL Estate" 2007) Autorka pracným spôsobom – háčkovaním – prerába skutočné budovy do zmenšených makiet. Na jednej strane je to vysporiadanie sa s brutalitou socialistickej, resp. postsocialistickej architektúry a je to tiež kompresia formy – kedy sa z monumentov, ktoré je v podstate nemožné zničiť, stávajú uchopiteľné a vľúdne predmety. Pre galériu Kostka zhotovila Julita súbor objektov – funkčných tienidiel, ktoré majú podobu súčasnej sakrálnej architektúry. Julita sa v aktuálnej sérii pohybuje niekde na hranici domáceho gýču a občianskou kritikou. Dekorácie na lampy sa zároveň stávajú bariérou i vodítkom pre svetlo. Žiara, ktorá by mala priestor presvetľovať sa iba s ťažkosťami derie do priestoru. Okrem priameho odkazu na pre dimenzovanú súčasnú poľskú sakrálnu architektúru, ktorá ovládla predmestia poľských miest, či sa to jej obyvateľom páči, alebo nie, Julita komentuje vážnejší.  V Poľsku je aspekt rigidného katolicizmu snáď najsilnejší zo všetkých bývalých postkomunistických krajín. Cirkev, ktorá by mala byť paradoxne inštitútom porozumenia a odpustenia, na seba paradoxne prebrala rolu cenzora a „tienidla“ (viz. aktuálne procesy proti umelcom, ktorí tému kresťanstva voľne výtvarne spracovali). Je to o to smutnejšie, že generácie poznačené komunistickou diktatúrou pre zmenu skĺzavajú k skrytým i otvorenejším formám ideologického dogmatizmu. „Stínidla“ Julity Wójcik sú znepokojujúcim apelom k rastúcej netolerancii, ktorá by mala byť cudzia všetkým ľudským spoločenstvám.