YUMIKO ONO / DOMOV

Yumiko Ono Domov Yumiko Ono je pripravila pre galériu Kostka inštaláciu pozostávajúcu z 260 000 dielov puzzle.  Práca s priamočiarým názvom „Domov“ v sebe, pre mňa skrýva bohatšie interpretačné možnosti. Od obrazu domova, ako teritória - presne vymedzeného miesta uprostred nekonečného priestoru, cez domov, ako neopakovateľný obrazec, tvorený každým z nás v rámci zvykov a tradícií, až po domov, ako činnosť - akt budovania poriadku a istoty – stav bezpečia. Na jednej strane práca pôsobí bezprostredne svojím merítkom (cca 9m x 9m), čistou a nekomplikovanou formou. Pre Yumiko je dôležité, aby návštevníci priestoru cítili a využili možnosť zasahovať do tvaru. Autorka ponúka raster, ktorý má svoju presnú logiku, no ktorý je otvorený spontánnym vstupom. Obraz (potlač), ktorý bývava u puzzle jedným z motívov činnosti, je u Yumikinho „Domova“ nahradený bielou farbou. Tá odzbrojuje svojou nevinnosťou a nabáda diváka, aby si na plochu premietol svoj vlastný motív. Puzzle, je pre mňa synonymom „nezmyselnej“ činnosti - hry, ktorá stojí na trpezlivom odkrývaní obrazu. Chaos, z ktorého sa postupným budovaním vynára obraz. Je to hra o a proti entropii. Zo zmätku budujeme poriadok a zažívame naplnenie z toho, ako jednotlivé kúsky do seba zapadajú. Hoci som puzzle neskládal často, je pre mňa synonymom pokojnej aktivity, pri ktorej si jej účastníci dokážu nájsť čas a miesto na to, aby sa spoločne venovali budovaniu celku. Yumiko svoje projekty vzťahuje k vlastnej bytosti ako centru pozorovania. Cez komentáre vlastného súkromia sa dostáva k presvedčivým všeobecne platným výpovediam. Opiera sa o postrehy z vlastného života: Follow the front 2009 – inštalácia na motívy príkazu, ktorým učitelia v Japonsku pacifikujú rozdovádených žiakov; Letter 2009, list zosnulému otcovi preložený do 42 jazykov,  Nobody knows 2010 – rukou napísané tajomstvá, zamurované do výčlenku na chodbe, Lost – inštalácia zo slov / pojmov, ktoré sa postupne z nášho života vytrácajú. Ďalší - starší cyklus Yumikiných prác sa opiera o kresbu. Ich motívom sú epizódy z ulice, prírody, ktoré sú prekreslené do sekvencií. Tie sú radené do kompozícií, ktoré odkazujú k východoázijskej poézii - haiku. Zobrazením celej animácie dochádza k zjemneniu citlivosti a väčšej pozornosti na detail. Ako Yumiko sama komentuje svoje práce – opierajú sa o špecifickú podobu japonského jazyka, resp. znakového čínskeho písma, z ktorého aj japonské vychádza. Reč, ktorá je v porovnaní s indoeurópskymi viac fragmentovaná (podstatné mená, ktoré my diferencujeme prídavným menom, bývajú v asijských rečiach popísané samostatnými znakmi). Odtiaľ si odvodzujem jej tendenciu budovať celky zostavené z množstva samostatných dielov. Smer čítania stĺpcov sprava doľava a riadkov odhora dole – zľava doprava, je východiskom pre jej komponované kreslené scenáre (Existence of a drop 2006, Walk 2006). Yumiko sa vzdala maliarského jazyka (viz. jej predchádzajúce štúdium v domovine) v prospech konceptu, práce s ready made a priestorovej inštalácií. Vadilo jej, že kresba a maľba v sebe obsahujú subjektívny afekt, ktorý ju rušil v potrebe vyjadrovať sa priamočiaro. Jej naturelu je blízka trpezlivá a koncentrovaná práca. Pripomína mi libanonskú umelkyňu Monu Hatoum, alebo v inštaláciach Felix Gonzales-Torres, Sophie Calle, ktorí dokážu autentický subjektívny zážitok premeniť v zrozumiteľnú správu, v akúsi neverbalizovateľnú „životnú pravdu“. V Prahe 17.6.2010 Doc. Dušan Zahoranský Mgr.art.   Yumiko Ono home For Cube gallery Yumiko Ono have created site specific installation build up from 260 000 pieces of puzzle.  Straight forwarded name “HOME” provides several interpretational layers. Home as sharply bordered territory placed into the endless universe, through the home as a unique picture drawn by everyone on the pattern of traditions, up to the home as an activity / process of building order, confidence, state of intimacy and shelter. Work speaks by its proportion (approximately 9m x 9m), pureness and uncomplicated form. It is important that the audience is provoked to act and can intervene in to the shape. Yumiko provides raster with certain logic but still open to spontaneous play. Image (print over) which is an important inducement in puzzle is replaced by white. For me colour it selves is innocent and invites viewer to project his own motives over the surface. I do understand Puzzle as metaphor for “nonsense” activity – game of uncovering hidden senses. From a chaos the picture is born through the slow and repetitive action. From anarchy to order - we are experiencing calm and satisfying pleasure of how the things fit to each other. At the end we can all destroy and start again without any real harm. Even I have not build up puzzle to often for me it is a clear synonym of quiet employment when all participants are sharing common will to build a unity. Yumiko’s projects are based on her personal experiences and serve as a view point for more general observations. She counts on her private memories: Follow the front 2009 - installation is based on order used by Japanese teachers to pacify joyous students; Letter 2009 – message to her passed by father translated into 42 languages; Nobody knows 2010 – hand written secretes bricked in to the wall; Lost 2008 – installation of a words and terms which are fading away while we are getting older. Another - earlier body of the work comes from drawings. Different motives, street episodes are narrated through the drawn sequences. They are than composed into a set – haiku like poems hanged on the wall. Watching the event broken into fragments/frames we are more aware of a poetical potential of a detail. As author says she counts on the uniqueness of Japanese language – particularly Chinese signs, from which Japanese writings are build up. Spoken language relates to a written one and compared to Hindu European stem of languages, those of east Asian are more fragmented (nouns which we are differentiating with the help of adjectives are in east Asian languages represented by particular signs). This is probably the reason of Yumiko’s tendencies to compose whole from a masse of small particles. Specific manner of reading – from right to the left in columns, or from left to the right in rows are starting points for her composed/structured drawn scripts (Existence of a drop 2006, Walk 2006). Yumiko has refused on painting as a medium – subject of her previous studies – in favour of concept, spatial installations and ready made. She disliked affect of a gesture present so often in those so called “classical” techniques. Patience and concentrations are important features of Yumiko’s work. She is reminding me Mona Hatoum / artist of Lebanon’s origin / or Felix Gonzales-Torres, Sophie Calle, who are able to comprise authentic personal experience into a nonverbal “life truth” like message.   Prague June 17th 2010 Dušan Zahoranský MA 

http://meetfactory.clients.schneedorfer.cz/data/fileBank/f948a182-8491-4dec-ba7d-da5acd7a9267.jpg

http://meetfactory.clients.schneedorfer.cz/data/fileBank/8b26e334-06ec-4da3-9fe9-d78ae000d8ba.jpg